Ani neviem ako, ale zhrešil som. Zopár divákov z poslednej Lodenice mi s vážnou tvárou vytklo, že sa uchyľujem k vulgárnostiam. Znova ma tak presvedčili o fakte, že ľudia počujú to, čo chcú počuť.

Stalo sa to v polovičke vystúpenia, keď som žartom avizoval sólovú dráhu a zaspieval som pesničku „Monterajzna“. Refrén znie takto:

Vážený organizátor koncertu! Pýtate sa na moje požiadavky. Celkom ste ma tým zaskočili. Doteraz mi ani nenapadlo, aby som mal nejaký nárok, okrem honoráru a zvetraného piva.

Hneď som si naštudoval požiadavky ostatných umelcov. Vidím, že letí návrat k prírode. Gitarista Paco de Lucía chce mať na pódiu palmový háj a Paul McCartney 19 veľkolistých líp. Vetrami ošľahaný Billy Idol potrebuje ku šťastiu krokodíla.

Stalo sa to nedávno. Leňoším večer v obývačke, pozorujem komárov, keď zrazu zazvoní telefón. Chvíľu to nechám zvoniť, nakoniec sa premôžem. „Haló! Tu Michael Jackson,“ ozve sa v slúchadle. „Volám s Puntom?“

„Nie, s Matkou Terezou. Robíš si prču?“

Je pre pesničku dôležitý text, alebo nie je? Podľa mňa slová hrajú istú úlohu, ale nie je dôležité, čo znamenajú. Niekedy je dokonca lepšie im nerozumieť.

Vezmime si Jarka Nohavicu. 

Nedávno spravil dieru do sveta v Poľsku. Poliaci ho zbožňujú a pritom rozumejú prd. Možno päť percent. Ostatné si domýšľajú.

S mojím rockerstvom to bolo odjakživa o ničom. Keď mi tato v roku 1975 priniesol z Budapešti tričko Led Zeppelin so štyrmi vlasáčmi, uveril som mu, že ide o vynálezcov vzducholode. Okamžite som zatúžil mať háro po plecia a lietať na vzducholodi.

Po vojne mi ale vlasy vypadali a s lietaním bol koniec. Vlastne som mal šťastie. Inak by som sa stal zaspatým hipisákom, alebo starnúcim rockerom. Zaspatého hipisáka poznáte podľa účesu imitujúceho riasy vodníka Člupka.